Ako sa vysporiadať s citovými zraneniami spôsobenými psychickou manipuláciou

Psychická manipulácia devastuje ľudskú osobnosť. Zasahuje najvnútornejšie bytie, prežívanie, city, každého, kto sa stal jej obeťou, to je nevyvrátiteľný fakt, no napriek týmto tragickým následkom existuje možnosť, ako svoje do hĺbky zranené “ja” opäť postaviť na nohy.

Iste, cesta uzdravovanie duše nie je jednoduchá, vo veľkej miere záleží na prostriedkoch pomoci, ktoré si vyberieme, aby sme sa stali opäť osobami s vedomím vlastnej dôstojnosti.

Psychiatria, medicína, farmakológia ponúkajú svoje špecifické spôsoby pomoci, avšak ich pôsobenie je dočastné a schopné zahrnúť iba určitú oblasť ľudskej psychiky. Výsledky liečby sú často nedostatočné, alebo časovo limitované. Je tu však spôsob, ktorý je trváci, istý, ktorý uzdravuje nielen dušu, city, myslenie, ale celú ľudskú bytosť. Spôsob, ktorý nie je limitovaný ničím, iba vôľou človeka. Je to Kristus – lekár, uzdravovateľ, Boh, ktorý pomáha nezištne, zdarma, bez obmedzení a vedľajších účinkov liečby. Možno niekto namietne: “Ale veď aké to už môže byť liečenie?” Boh stvoril človeka, pozná fungovanie všetkých jeho orgánov, z lásky k človeku podstúpil mučenie a smrť, neexistujú prekážky, ktoré by pre dobro človeka neprekonal. Stačí Jeho slovo, Jeho dotyk, Jeho dych… a samozrejme viera, či skôr dôvera človeka.

Ježiš je autorom najslávnejšej terapie – Kristoterapie. Ponúka svoje služby každému, kto je ochotný počúvať a spolupracovať, služby s istým, trvácim účinkom.

Osoby, ktoré sa stali obeťami manipulácie, by v rámci svojej terapie Kristom, mali podstúpiť týchto sedem základných krokov:

Vo svete sa stále častejšie stretávame s tým, že matky manipulujú svoje deti, dokonca i tie dospelé, že deti manipulujú rodičov, šéfovia podriadených, politici národ, obchodníci a bankári zákazníkov a spotrebiteľov…

Chorá manipulácia, teda manipulácia spojená s psychiatrickou diagnózou, či už HPO, narcistickej poruchy osobnosti, alebo oboch súčasne, sa však vynára ruka v ruke s absolútnou neschopnosťou vcítiť sa do iných, ich citových rozpoložení a životných stavov (absencia empatie), zameranosťou výhradne na seba a svoje ciele, v túžbe po osobnej veľkosti a majestáte, bezcitnosťouu v správaní voči iným a typickým neustálym používaním klamstiev, poloprávd a ilúzií. Osoba, v ktorej správaní sa prejavujú tieto charakteristiky súčasne, je s najväčšou pravdepodobnosťou osobou s narušenou psychikou, ktorá potrebuje odbornú pomoc, pretože inak jej násilné správanie a obmedzujúce požiadavky, nereálne tempo života a najvyberanejšie klamstvá doplatia zástupy nevinných duší.

Manipulácia nie je ojedinelou záležitosťou pár intelektuálne nedostatočne vybavených osôb. Je to fenomén zasahujúci všetky vrstvy spoločnosti, ktorý popri depresiách a závislostiach, najčastejšie rozbíja naše rodinné a spoločenské vzťahy.

I. Odpútajte sa, ak môžete

V prípade, že ja manipulátorom váš priateľ, člen, či vodca spoločenstva, duchovná osoba – kňaz, rehoľník, … máte reálnu možnosť odpútať sa bez akýchkoľvek nepríjemných konzekvencií. Jednoducho zmiznúť zo života manipulatívnej osoby, voči ktorej vás neviaže žiaden právny záväzok, či zmluva.

V podstate je vaším slobodným rozhodnutím obklopovať sa ľuďmi, ktorých si vyberáte podľa vami určených pravidiel. Nik vás nemôže obviniť, ak s niekým, kto vám ublížil, odmietate kontaktovať.

Ak vám ublížil manipulátor – vodca spoločenstva, je potrebné s týmto spoločenstvom prerušiť akékoľvek styky. Nie ste povinný každému podávať informácie, prečo ste sa tak rozhodli, je to vaše osobné právo. Ak nesúhlasíte so spôsobmi v spoločenstve, nestotožňujete sa s jeho pravidlami, je najvyšší čas odísť. Prvým spoločenstvom modlitby je, podľa slov samotného Krista, zoskupenie dvoch, či troch osôb, ktoré jednomyseľne prosia. Ježiš nehovorí, že nás musí byť dvadsať, to nie je požiadavka, na ktorej visí pôsobenie Božieho Ducha. Tou základnou požiadavkou je jednomyseľnosť. Napokon, Duch Svätý vanie kam chce, kedy chce a ako chce…

Ak je manipulatívnou osobnosťou človek, s ktorým vás viaže zmluva, teda šéf v práci, alebo manžel, či manželka, situácia je vážnejšia, ale nie neriešiteľná.

Je podstatné si uvedomiť, že manipulátor porušuje svojím prístupom vaše práva a na tomto základe postaviť svoj spôsob obrany. Buď je potrebné kontaktovať nadriadených, alebo jednoducho nepredĺžiť zmluvu, či podať výpoveď. Niekto môže argumentovať, že prácu potrebuje… Tu treba pripomenúť, že tým najzákladnejším predpokladom pre možnosť pracovať je telesné a psychické zdravie. Ak ho stratíte, čo v prípade stáleho kontaktu s manipulátorom je vyslovene iba otázkou času, už nebudete pracovať nikdy. Radšej pár mesiacov čakať na vhodné zamestnanie, ako sa nechať zničiť osobou, ktorej nezáleží na fakte, či žijete, alebo zomriete a podľa toho s vami aj zaobchádza.

Osobitná situácia nastáva v manželskom zväzku s manipulátorskou osobnosťou, pretože podľa kresťanského práva, podľa slov samotného Ježiša Krista, je manželstvo nerozlučné.

Podľa KKC je manželstvo sviatosťou, je zmluvou, v ktorej muž a žena medzi sebou vytvárajú spoločenstvo na celý život. Toto spoločenstvo má byť zamerané na dobro manželov, plodenie a výchovu detí.

Aj v manželstve vznikajú rany na duši, ktorých príčinou je hriech. V manipulatívnom manželskom vzťahu je situácia o to zložitejšia, že okrem hriechu tu pôsobí i narušená psychika jedného z manželov.

Istotne, rozvod nie je dobrý, dokonca nie je ani možný, ak je manželstvo uzatvorené právoplatne, tzv. zo slobodnej vôle, slobodným súhlasom oboch partnerov.

Cirkev však hovorí, že ak je rozvod predsa len nevyhnutný a to jedine v záujme zaistenia určitých legitímnych práv rozvedeného, môže byť tolerovaný.

Dokonca, ak rozvedená osoba ľutuje, že porušila znak zmluvy a vernosti Kristovi a zaviaže sa žiť v úplnej zdržanlivosti, je možné udeliť jej zmierenie sviatosťou pokánia.

Cirkev však má aj iné legitímne možnosti, ako obeť manipulácie zachrániť pred absolútnym zničením, o ktoré neustále usiluje jej tyran. Jedná sa o možnosť rozluky, alebo anulácie manželstva. Ak sa rozhodnete konať, je potrebné kontaktovať kňaza, ktorému dôverujete a informovať sa na potrebný postup.

Keďže manipulatívna osobnosť je osobnosťou psychicky narušenou, cirkev by mala na tento fakt a následky z neho plynúce, prihliadať.

II. Vytrvalo sa modlite

Modlitba je jedným z najúčinnejších kristoterapeutických prostriedkov. Jej sila je absolútna, mení všetko, pretože mení človeka. Všetky záležitosti odovzdané v modlitbe, už prestávajú byť záležitosťami pozemskými, stávajú sa najvyšším záujmom samotného Boha.

Ježiš sám nás učí prijímať utrpenie skrze modlitbu a tak sa s ním vyrovnávať. V Lukášovom evanjeliu nachádzame jasný Kristov návod, zhrnutý do štyroch základných krokov.

“Modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia!” – Ježiš si je vedomý faktu, že človek, ktorý trpí, je schopný všetkého, aby sa bolesti zbavil. Dokáže siahnuť na svoj život, na životy iných, dokáže robiť nesprávne rozhodnutia, ktoré v konečnom dôsledku ovplyvnia celý jeho nasledujúci život. Tieto zničujúce myšlienky, mylné, a zavádzajúce myšlienky, Ježiš nazýva pokušením. Niekedy koreňom pokušenia býva prirodzený myšlienkový proces ubolenej ľudskej duše, no častokrát za oponou stojí diabol, ktorý sa svojou manipuláciou v podobe myšlienok, snaží človeka niekam nasmerovať… Niekam, kde nebude Boha, ani pokoja. Aby sme neupadali do zúfalstva, odboja, vzbúr, sebazničujúcich myšlienok, je potrebné kontaktovať s tým, kto nás stvoril, s naším Bohom. On nikdy nedovolí, aby sme sa utopili vo vlnách beznádeje, stačí volať ho, kričať o pomoc, rozprávať sa s ním v modlitbe.
“Otče, ak chceš, vezmi odo mňa tento kalich, no nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane!” – Po úprimnej modlitbe v utrpení, nastáva druhá forma modlitby a tou je odovzdanosť. Ježiš nás učí, že naša vôľa často chýba, pretože nie sme dokonalí. Mýlime sa v našich rozhodnutiach a tak musíme trpieť následky našich volieb. Učí nás preto odovzdať svoju vôľu do Otcových rúk. Ten, ktorý je dokonalý a vie o nás všetko, pozná najlepšie riešenia našej situácie. Nesnažme sa všetko riadiť, je čas začať počúvať. Všetko, čo som Bohu povedal, je už v Jeho rukách a On nedopustí, aby sa moja modlitba tratila len tak v oblakoch. Dôverujem Bohu, ktorý ma miluje a chce pre mňa to nalepšie. Napriek tomu, že nerozumiem, nechápem dôvodom môjho utrpenia, dokážem sa spoľahnúť, že Boh vie, čo sleduje, aký zámer v mojom živote má. Boh veľmi rád premieňa ľudské slzy a utrpenie na zásluhy, ktorými si otvárame šťastie už tu na zemi, ale najmä vo večnosti. Je dôležité len odovzdať Bohu svoju dôveru a spoľahnúť sa na Jeho lásku. Je tu, aj keď práve trpím a vie presne čo urobiť pre moje šťastie.
“Ešte vrúcnejšie sa modlil.” – Ak mám pocit, že Boh ma nepočúva, že zabudol na moje prosby, vzývam ho ešte vrúcnejšie. Boh niekedy dáva čas mojej duši, aby sa naučila pokore, aby odčinila čosi, čo jej prekáža na ceste k dokonalosti, čo jej nedovoľuje počuť Boží hlas. Trpezlivosť, to je heslo tretieho Ježišovho odporúčania. Ježiš hovorí mojej duši tieto slová: “Neboj sa, len ver a budeš zachránená!” (Jn 8, 50)
“Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil!” – Ak voči Bohu pociťujete hnev, rozhorčenie, nedôveru, prejavte mu svoje emócie, je váš Stvoriteľ, aj tak vidí všetko, čo skrývate vo svojom vnútri. Boh chce, aby sme voči nemu boli autentický, rozhovor s Ním je vždy modlitbou, i keď mu rozprávame o tom, ako sa na neho hneváme a pýtame sa prečo dopustil naše nešťastie… Dôležitým faktom pri odhaľovaní svojich emócií je však postoj pokory. Hnevám sa na teba, Bože, preto ťa prosím pomôž mi pochopiť túto situáciu, pomôž mi, aby som sa už nehneval, ale aby som spoznal pravdu o sebe, o tebe, o tejto situácii, daj, aby som ti opäť veril, …

Na záver svojej modlitby “obviňovania”, nesmieme zabudnúť vložiť svoje obyčajné ľudské chápanie udalostí do Božských vševediacich rúk, do rúk svojho milujúceho Otca.

V modlitbe človek dostáva silu znášať svoje kríže, pretože Ježiš sám povedal: “Moje bremeno je ľahké!” Táto sila je ukrytá v zmene spôsobu zmýšľania. Túto zmenu zažije každý, kto sa s dôverou v modlitbe utieka k svojmu Otcovi.

Typy modlitby sú rôzne, v utrpení sú však najpodstatnejšie, najefektívnejšie tieto formy:

A) Modlitba prosby: v nej odovzdávam Bohu svoj problém a dôverujem, že ma počúva.
B) Modlitba za seba: v nej odovzdávam Kristovi seba samého, ako bytosť, ktorá nevládze a prosím o silu Ducha Svätého, o múdrosť, rozlišovanie, teda o svoje zdokonalenie a posvätenie. Nech som Kristom oslobodený a uzdravený na duši zo všetkých citových zranení.
C) Modlitba chvály: je to modlitba, v ktorej chválim Boha a ďakujem mu, že napriek môjmu trápeniu, sa v mojom živote nestalo ešte niečo horšie. Ďakujem, že mi dáva silu žiť a meniť svoj život, ďakujem za všetko vydarené v mojom živote a ďakujem, že Boh zlo, ktoré práve prežívam, premieňa na dobré ovocie.
D) Modlitba za tyrana – za svojho nepriateľa: Je to mimoriadne dôležitá časť modlitby, pretože nás oslobodzuje. Samozrejme, že je ťažké prosiť za zdravie pre človeka, ktorý nás chce zničiť. To Boh skutočne nežiada. Chce iba, aby sme mu tohto človeka odovzdali, jeho správanie, jeho choré myslenie, city, aby sme ho prepustili zo svojich myšlienok a z boľavého srdca. Boh sa postará o osobu, ale iba vtedy, ak o to budeme prosiť. Zároveň, popri našej modlitbe za nepriateľa, Boh nás uzdravuje a oslobodzuje z jeho moci. Niet účinnejšieho prostriedku, ktorý rozväzuje všetky putá ako je modlitba, prípadne sväté omše slúžené za osoby našich nepriateľov. Ich zotročujúce, negatívne správanie vplyvom Božieho Ducha stráca svoju intenzitu a my sa stávame slobodnými.
E) Modlitba stotožnenia sa s Kristom: Je nenahraditeľnou súčasťou každej kristoterapeutickej intervencie. Čítame state o Ježišovom utrpení, z Ježišovho života a myšlienkovo sa stotožňujeme s postavami, situáciami v tomto dianí. Pozeráme na jednotlivé momenty Kristovej pozemskej púte a vidíme seba – spolu s Ním – v konkrétnom momente. Následne sa prihovárame Kristovi v tej pozícii, v ktorej nám najviac pripomína naše súčasné rozpoloženie. On a ja sa stávame jedným, On v mojej bolesti, v tomto postavení zvíťazil a ja v ňom zvíťazím taktiež. Postoj Krista v danej situácii nás môže viesť k správnym reakciám v našom vlastnom bolestnom stave, kedy už často nedokážeme racionálne zhodnocovať. Svoje rany spájajte s Kristovými, lebo je napísané: “Jeho rany nás uzdravili!”

III. Odpustite!

Odpustiť znamená nehľadať svoje naplnenie v pomste, ale oslobodiť svoju dušu od zotročujúcich pút nenávisti, v ktorej svojmu nepriateľovi prideľujeme až príliš významné miesto v našom živote. Miesto osoby, ktorá naše city a myšlienky doslova riadi, pretože podvedome vniká do všetkého, čo konáme. Ak človek nenávidí, kdesi hlboko v duši je zviazaný svojím nepriateľom. Ak odpustí, je slobodný, voľný, jeho myšlienky a city nie sú zaťažované zlom.

Prirodzene, odpustiť neznamená ihneď sa hodiť svojmu nepriateľovi okolo krku, s nadšením a láskou. Znamená to nechať ho žiť jeho vlastný život, bez zlorečenia, preklínaní a pomsty s tým, že sa modlíme za jeho obrátenie, premenu jeho tvrdého srdca. Tento čin milosrdenstva dokáže konať i nahnevané ľudské srdce, pričom hnevať sa je dovolené, len svoj hnev nesmieme obrátiť voči konkrétnej osobe a ublížiť jej.

Odpustenie je prosces, často dlhodobý, na začiatku ktorého stojí vôľa človeka a spolupráca s Bohom, skrze osobnú modlitbu.

Existuje mnoho dôvodov, prečo je nutné v ľudskom živote odpúšťať:

Ježiš hovorí: “Ak neodpustíte, nebude odpustené vám!” – Tento argument Božieho Syna je neuveriteľne silnou motiváciou, pretože každý z nás v živote občas urobí, povie, pomyslí si niečo, čo je hriechom proti Láske, teda proti Bohu. Boh nás nesúdi, On iba túži po našej náprave a tak i my – podľa vzoru svojho Otca, nemôžeme bezhlavo odsudzovať niekoho, kto koná, v našich očiach, nesprávnym spôsobom. V každom ľudskom živote je, bez rozdielu, bohatá zbierka skutkov, za ktoré by sme sa, v pravde, museli hanbiť. Ak odpúšťame, Boh to ocení v zabudnutí našich chýb a pokleskov, ak neprejavíme snahu odpustiť, On nemôže preukázať svoje milosrdenstvo… Akt odpustenia je zároveň aktom pokory človeka pred všemocným Bohom. Pokory, ktorú On miluje zo všetkých čností najviac, pretože iba pokorných necháva vojsť do svojho kráľovstva.
Ježiš v evanjeliu ďalej hovorí, že ak o niečo Otca chceme o niečo prosiť, najprv sa máme pomeriť so svojím protivníkom. Boh nám v podstate týmito slovami dáva podmienku, k vypočutiu našich prosieb. Ak chceš, aby som ťa vypočul, v akejkoľvek veci, najprv odpusti svojim dlžníkom. Nemusíme utekať za nepriateľom a ponúkať mu zmierenie otvorene, stačí, že nebudeme brojiť, osočovať, ohovárať, že sa budeme modliť a žehnať. “Požehnaj, Pane, tohto človeka, aby sa obrátil k Pravde a bolo tak pretvorené jeho srdce!” Tento akt je v podstate aktom milosrdenstva, ktoré od nás Ježiš žiada, pretože ako hovorí evanjelium, iba “Milosrdní dosiahnu milosrdenstvo!”
Ďaľším dôvovom prečo odpustiť je fakt, že i bolesť, ktorú nám nepriateľ spôsobil, náš Otec použije pre naše dobro, samozrejme, ak mu to dovolíme.

Dozrievame každou minútou svojho utrpenia. Bez trápení, bez krížov, by sme nikdy nemohli zažiť zmŕtvychvstanie. Boh nás chce zoceliť, túži nás urobiť radostnými, duchovne zrelými ľuďmi, ktorí budú svoj život žiť v láske a v Duchu Svätom. V ňom a iba v ňom človek pochopí, čo je v živote skutočne dôležité a získa pokoj, radosť, lásku, múdrosť… teda dary, ovocie a charizmy Ducha Božieho. Boh nás skrze utrpenie nami prijaté a obetované Jemu, uzdravuje, oslobdodzuje, oberá o všetko, čo naše duše trýzni a ničí. Bez obety niet víťazstva nad krížom! Boh to vie, len človek pred touto pravdou rád zatvára oči, pretože sa bolesti bojí. Ibaže, každý z nás ňou vo svojom živote neustále prechádza, či sa nám to páči, alebo nie. Koľko ľudských krížov ostáva bez hodnoty, pretože radšej preklíname bolesť, akoby sme ju obetovali Bohu! Obetované utrpenie je univerzálnym platidlom neba, je to Božia mena, ktorej hodnota sa nedá vyčísliť a za ktorú dostaneme, ako hovorí Ježiš v evanjeliách, skutočne “všetko, o čo budeme s dôverou prosiť.”

IV. Žite intenzívnym sviatostným životom!

Boh nám, na nšu pozemskú púť plnú bolesti a utrpenia, darúva svoju uzdravujcu a oslobodzujúcu moc, ktorú nám ponúka skrze sviatosti vysluhované cirkvou.

Ak sme sa už krstom stali Božími deťmi, Jeho starostlivosť o nás trvá až do skončenia nášho pozemského života, samozrejme, ak ju sami neodmietneme.

V problémoch, nezdaroch, krízach, je najúčinnejšou pomocou Eucharistia. Prijímanie, či adorovanie samotného Krista otvoreným srdcom, s vedomím, že On vykoná v našom živote potrebné uzdravenie a oslobodenie, to je každodenný Boží zázrak na zemi. Práve Eucharistia nás odpútava od hriechu, dodáva nám pokoj, priťahuje pôsobenie Božieho Ducha. Nemálo prípadov dokazuje, že Eucharistický Ježiš uzdravuje i z fyzických ochorení, dokonca i psychických problémov. Moc Kristovej Krvi pretína akékoľvek putá zla, hriechu, otroctva, ako v jednotlivcoch, tak v celých rodinách a rodoch. Dôležitá je dôvera a odovzdanosť, s akou vkladám do Kristovej Krvi na Oltári svoje rany, svoj život, svoju chorobu a kríž.

Neodmysliteľnou súčasťou procesu uzdravovania a oslobodzovania je sviatosť pokánia. Tam, v spovednici, Bohu vyznám, čo ma trápi, s čím bojujem a On práve mocou svojho milosrdenstva, pretína pôsobenie každého zla na dušu človeka.

Ak sa človek ocitne v kríze, je v zlom psychickom, či fyzickom stave, chorý, ubolený, nevládny, bez síl, mimoriadny účinok má i sviatosť pomazania chorých. Ježiš nám prostredníctvom nej udeľuje silu Ducha Svätého, vytrvalosť, trpezlivosť a častokrát i samotné uzdravenie.

Milujúci Otec nám do života dáva i neobyčajnú posilu, pomocníka vskutku váženého a tým je Jeho slovo, v podobe Svätého Písma. Božie slovo sa mi prihovára, má čo povedať vo všetkých problémoch a okolnostiach môjho života. Božie slovo uzdravuje, oslobodzuje rovnako, ako prijímanie sviatostí. Je potrebné otvoriť srdce, následnej otvoriť Knihu kníh a čítať. Najmä Nový zákon nám približuje Krista, jeho cestu a skrze Ducha Svätého dáva rukami apoštolov rady, ako správne kráčať životom, aby sme sa vyhli všetkým bolestným pádom a nástrahám satana.

Modlitba ruženca, síce nie je sviatosťou, ale je sprevádzaním Krista a Jeho Matky na ceste života. Na tej ceste, na ktorej sa nachádzame i my sami. Práve ruženec drží Matka Božia v rukách na všetkých miestach, kde sa stáročia zjavuje. Matka Božia, ako naša nebeská Matka, nás chce naučiť túto modlitbu, túži, aby sa stala našou každodennosťou, pretože ako hovorí svetu, “Ruženec je zbraň mocnejšia od atómovej bomby”. Prečo? Pretože diabol sa svetských bômb nebojí, no ruženec ho paralyzuje, zväzuje ho nepreseknuteľnými duchovnými putami. Modlitba ruženca jednoducho nedovolí démonom ovládnuť naše myslenie, city, naše zdravie, naše životy.

V. Uplatnite svoje talenty!

Boh každému stvoreniu, ktoré obýva túto zem, darúva časť svojej vlastnej prirodzenosti v podobe talentov a darov ducha. Nik z nás nie je ochudobnený, každý má čosi, čím ho Boh poslal svetu “slúžiť”, teda prinášať radosť a pokrok. I keď sa človek na zemi musí namáhať, jednak aby svoje talenty objavil a potom, aby ich dokázal správne používať, základ každého talentu je ukrytý v Božej podstate. Boh je Majster, Lekár, Učiteľ, je v ňom všetka múdrosť a vedomosť.

V ťažkých chvíľach nášho života, v stavoch akejsi duševnej rekonvalescencie, je mimoriadne vhodné, zamerať sa práve na svoje talenty, ktoré nám zveril Boh a pracovať s nimi na zveľaďovaní sveta. Hudobník by sa mal venovať hudbe, ten, kto maľuje, by mal dušu “okúpať” vo svojich farbách, kto tancuje, mal by pohybom zabúdať na svoj bolestný kríž, …

Ak vo svete pôsobím svojimi darmi, v podstate už nepôsobím ja, ale vo mne Boh. Boh, alebo aj diabol, je na mne, akú pečať svojim dielam dám, či budú tvoriť čistú krásu, alebo budú mravne pohoršovať.

Práca na svojich talentoch človeka odpútava od bolesti a zároveň ho utvrdzuje vo vedomí, že nie je len tak ničím, že niečo dokáže, niečo, za čo si zasluhuje úctu a obdiv. Duše obetí manipulátorov sú zranené špeciálne v oblasti sebaakceptácie a často sa podceňujú. Je dôležité, aby svoju duchovnú terapiu spojili s terapiou umeleckou, či pracovnou, skrátka, aby svoj čas venovali tomu, čo majú radi a v čom sú naozaj dobrí. Nie na svoju slávu, samozrejme na slávu Toho, kto ich talentami obdaroval. Uvedomovať si, že niečo dokážem, mám schopnosti pre určitú oblasť života, naštartováva v človeku pocit zdravého sebavedomia a narušené sebahodnotenie dostáva podobu zdravého spôsobu sebaprijatia.

VI. Nekompenzujte svoje zranenia narýchlo, v novom vzťahu!

Je zrejmé, že ak chce človek zabudnúť na bolesť, hľadá vo svojom živote krásu a lásku. Ak je však duša človeka zranená natoľko, že pochybuje o sebe, že sa nedokáže vnútorne prijať, hľadá na sebe neustále chyby, nič vo svojom “ja” jej nepripadá krásne, začínať nový vzťah, hľadať novú lásku vo svete, sa stáva vysloveným hazardom so životom.

V skutočnej zrelej láske, v zdravom partnerskom vzťahu, ktorý má pretrvať kým nás smrť nerozdelí, totiž dokáže uspieť iba duša uzdravená zo svojich citových zranení, duša, ktorá seba i svojho partnera dokáže vnímať ako dve rovnocenné bytosti, ktoré sa dopĺňajú, nie navzájom súperia.

U osôb, ktoré trpia sebaneprijímaním, ktorým chýba akékoľvek sebavedomie, sa často vo vzťahu dostavuje syndróm závislosti na svojom partnerovi.

Potrebujú všetko odsúhlasiť, byť mu neustále v blízkosti a tak prestávajú žiť svoj život, a začínajú žiť životom svojho partnera.

U osôb, ktoré v nedávnej minulosti boli vystavené útokom manipulácie zo strany partnera, by takého vnútorné, citové otroctvo, chorá podriadenosť voči partnerovi, priniesla iba ďaľšie sklamanie.

Ak je moja dôvera, moja láska zranená, nedokážem dôverovať svojmu partnerovi a tým ho vlastne zraňujem. Ak sám seba neprijímam ako rovnocennú bytosť voči svojmu partnerovi, opäť ubližujem seba, ale aj jemu. On trpí tým, že som na ňom úplne závislý, že nemá slobodu dýchať a ja trpím, že mi uniká, pretože sa pri mne cíti zviazaný.

Ak obete manipulácie trpia i sebaobviňovaním, preberajú zodpovednosť za všetko negatívne vo vzťahu, neustále sa vŕtajú v minulosti, čím na nového partnera pôsobia tak trochu paranoidne.

Prv, než vstúpite do nového partnertského vzťahu, vysporiadajte sa so svojou minulosťou. Nechajte Krista, nech uzdravuje vaše city, spomienky, myslenie a až vo chvili, keď sa na seba i na iných dokážete pozerať slobodne s dôverou a sebaistotou, potom hľadajte skutočnú lásku, ktorá vám naplní život radosťou.

VII. Neutápajte sa v sebaobviňovaní ani v sebaľútosti!

Sebaobviňovanie a sebaľútosť sú dva protipóly zraneného ľudského ega. Na jednej strane stojí sebapodceňovanie, v ktorom hádžeme všetky nešťastné okamihy, náhody, na svoje vlastné plecia, pričom sa cítime vinní dokonca i za myslenie a skutky svojich blížnych a na druhej strane stojí zranená pýcha človeka, ktorý čakal v živote viac, no dostal menej.

V sebaľútosti zakotvíme, ak máme priveľké očakávania a v srdci prechovávame pocit, že všekto zlé, čo sa nám stalo, sme si vôbec nezaslúžili. Hľadáme vinníka, často obviňujeme Boha za nespravodlivé okamihy vlastného života, či životov ľudí naokolo. “Prečo ja?” – kladieme Bohu donekonečna tú istú otázku a márne hľadáme pravdivú odpoveď. Prečo vlastne nič nepočujeme? Pretože týmto spôsobom sa pýta pýcha ľudského rozumu, tá pýcha, ktorá Boha už vopred odsúdila. Ak necháme pýtať sa lásku, zaručene naša duša bude počuť odpoveď.

Boh miluje každého hriešnika, tyrana, rovnako, ako jeho obeť. Týchto dvoch synov spomedzi miliónov, ľúbi rovnako, ako matka, či otec milujú svoje deti – bez rozdielu. Boh plače, ak jeho dieťa urobí chybu, ubližuje svojim bratom, považuje sa za lepšieho, nadanejšieho, jediného skutočného vodcu. Boh plače, keď jeho druhé dieťa trpí a prežíva bolesť.

Láska sa darúva, túto pravdu nám ukázal sám Boh, smrťou svojho Syna. Človek sa má, podľa vzoru svojho Boha, rovnako darúvať. Ak to nedokáže fyzicky, nemá dosť síl, ak má psychické, či citové zábrany, pristúpiť k nejakej osobe, môže sa darúvať vo forme skrytého prinášania obetí. “Bože, obetujem ti toto svoje utrpenie za tohto človeka, lebo ty moju bolesť použiješ pre dobro moje i môjho blížneho.” Toto je dôvod nášho kríža, aby sme prinášali dobro, na ktoré by sme bez osobne prežívaného utrpenia, vo vlastnej sebeckosti, vytrvalo zabúdali. Boh skrze naše kríže zachraňuje naše duše, duše našich blížnych, celý svet, dokonca i duše v očistci. Láska spája tých, ktorí spoznali pravého Boha, láska, ktorá sa darúva.

V druhom extréme, teda v sebaobviňovaní, sa nechávame unášať vtedy, ak máme pocit, že sme všetko zbabrali, pokazili, že každé zlo má pôvod v našej neschopnosti.

Obete manipulácie neustále prepadajú sebadegradujúce myšlienky typu: “keby som urobil toto, alebo neurobil tamto, nikdy by sa to nestalo. Mal som byť ostražitejší, smelší, pohotovejší, priebojnejší.” … Mal som, ale nie som. Vďaka Bohu, nie som! Boh ma predsa stvoril na svoj obraz, vložil do mňa dobro, ktoré sám považoval za potrebné. Iste, mám svoje chyby, zlé vlastnosti, ale nikdy jednotlivec nedokáe ovplyvniť všetko, každú pozemskú situáciu. Zvlášťa nedokáže zmeniť myslenie tých, ktorí po zmene sami netúžia. Ak by sa pokúšal meniť ľudí násilím, už by to bola manipulácia, ak sa o tom pokúšam dobrým slovom, svojím životom, nie vždy uspejem, ale Boh ma požehnáva, pretože na Jeho obraz, nechávam človeku slobodu rozhodovať sa…

Obete týrania a manipulácie si musia uvedomiť, že ani jeden pól sebahodnotenia zraneného ega nie je správnym postojom duševne vyrovnanej osobnosti. Fakt, že ste sa dali “nachytať” človeku, ktorý svojím manipulátorským postojom bezcitne zotročuje okolie, nie je otázkou vašej obmedzenosti, či neschopnosti. Takýto človek bez väčších problémov ohúri celý svet, ak mu samozrejme na mienke sveta momentálne záleží.

Manipulátor dokonale využíva svoje masky, kto z nás dokáže byť taký ostražitý, taký prefíkaný, že ich včas všetky odhalí? Aj osoby erudované v psychologických vedách, jeho manipulátorské grify často nedokážu rozpoznať. Je potrebné ono “svetlo” mysle, ktoré keď zasvieti, človek si dokáže poskladať puzzle určitého správania osoby a zaradiť ju.

Na mieste je samozrejme opatrnosť v posudzovaní. Keby sme v každej osobnosti ihneď hľadali psychiatrickú diagnózu, prišli by sme k záveru, že vo svojich prejavoch nik z nás ľudí, – nie je celkom normálny. Každý nosí dostatok citových zranení vo svojej duši, ktoré chce vedome zakryť, alebo sa o to aspoň pokúša.

Manipulátor je však osobou, ktorá hrá úmyselne citové “šachy” so svojimi blížnymi, a to na mnohých “šachovniciach” života súčasne. Napriek istým psychickým zmenám v uvažovaní a správaní, je zodpovedný za skutky, ktoré koná, teda uvedomuje si ich váhu. To, že zraňuje, to že ubližuje neverou, prelietavosťou, vulgárnosťou, klamstvami, to všetko nosí vo svojej duši, napriek faktu, že pred sebou, ako aj pred svetom, svoje negatíva nikdy nepriznáva.